Trabzon streda - štvrtý deň
Na dnešný deň sme sa tešili, lebo hlavným programom pre nás bol rafting. I keď sme mali zlé tušenie, nechceli sme si ho pripustiť. Počasie nám totiž neprialo. Ochladilo sa, pršalo, nad morom i riekou ležala ťažká hmla. Ale my sme dúfali. Po raňajkách sme nasadli do autobusu a podľa plánu sme sa vybrali na hrad Rize. Múry sú hrubé 1,5 m a nachádza sa na ňom delo, ktorým sa počas ramadánu ohlasoval čas na jedlo. Ramadán je totiž v Turecku veľmi prísne obdobie pôstu počas jedného mesiaca, kedy ľudia nemôžu cez deň nič jesť, jedlo je dovolené až večer. V domácnostiach je všetko pripravené na stolovanie a výstrel zo spomínaného dela dáva pokyn k začatiu večere. Tá býva ale bohatá, aby na nasledujúci deň mohol byť pôst dodržaný. Okrem toho bol z tohto zámku prekrásny výhľad na celé okolie, len škoda, že to počasie sa nie a nie umúdriť.
Keď sme si vypili čaj, na ktorý nás pozval riaditeľ školy Ali, pobrali sme sa na prehliadku botanickej záhrady. Kvety boli prekrásne a celé okolie hýrilo zeleňou. Zažili sme i milú príhodu pri stánku s kukuricou, ktorú konzumujú v Turecku iným spôsobom ako u nás. Do malých papierových pohárikov naložia zrnká kukurice a ochucujú ich rôznymi prísadami. My sme si jeden na ochutnanie kúpili a ústretový majiteľ nám dva podaroval. Zaujímavosťou bol včelí úľ v korune borovice a jeden z pedagógov nás upozornil, že med z neho je nesmierne drahý, 1 kilogram stojí 1000 dolárov. Pre nás bolo zvláštnosťou i to, že jedna miestna Turkyňa, návštevníčka botanickej záhrady si všimla, že busta slávneho Ataturka je zaprášená a ona ju s veľkou úctou poutierala. Premýšľali sme, či by takéto niečo bolo možné aj u nás. Odpoveď bola jednoznačná – nie! A veru nás to nectí.
Cestou k autobusu sme sa zastavili v miestnom stánku, kde sme si nakúpili veľmi kvalitný čaj. Veríme, že ním potešíme našich blízkych. Potom nás už čakala cesta na obed. Vo veľkej, drevom obloženej reštaurácii, nás už očakávali a každý dostal obed podľa vlastnej objednávky. Kuracie mäso, ryby, k tomu veľmi chutný chlieb, miestna špecialita - rozpustený syr s maslom a typický sladký turecký dezert. A my sme sa už tešili na rafting.
Zlá správa prišla ako blesk z neba. Z bezpečnostných dôvodov neodporúčali, aby sa raftingu zúčastnili deti, mohli ísť iba pedagógovia. I keď nám to bolo veľmi ľúto, nemohli sme si pomôcť. Pani učiteľka Janičová bola z našej skupiny tá, ktorá si rafting vyskúšala. Veľmi svedomite ju z brehu dokumentovala pani učiteľka Tolinová. Do cieľa dorazili úplne premočení, ale šťastní, že vodu zvládli. Prezliekli sa a my sme si spolu s „rafťákmi“ dali čaj. Potom nás už autobus zaviezol na ubytovňu a po krátkom odpočinku sme sa dohodli, že pôjdeme spolu do mesta na kebab.
Pýtali sme sa pána z recepcie, kde by sme ho mohli dostať. Ten ihneď zavolal svojho priateľa a on nás chcel odviezť autom. My sme sa však rozhodli, že pôjdeme pešo. Tak sme aj urobili. O chvíľu bol pri nás spomínaný priateľ recepčného a ponúkol sa, že nás na miesto zavedie. Veľmi sme sa divili a milo nás prekvapilo, ako si vedia uctiť hostí. Bola to parádna večera, ani sme ju nevládali zjesť, hoci nám jedlo chutilo. Všetko bolo čerstvé a zelenina k tomu lahodná. Keď sme išli platiť, ukázalo sa, že ceny ktoré uvádzajú v ponuke, sú neplatné a veru sme sa museli poriadne zjednávať, aby sme príliš nepreplatili. Bola to pre nás vlastne škola, že v Turecku sa musíme jednať a my na to nie sme zvyknutí, lebo ceny u nás sú pevné. S plnými žalúdkami a bohatší o zážitok sme sa vrátili na ubytovňu.
cms.comenius2014-trabzon-turecko.webnode.sk/fotogaleria/